Radošina/Bratislava
25. júla (TASR) - Predstieranou umeleckou naivitou dostával počas
totalitného režimu do úzkych komunistických pohlavárov, ktorí nevedeli
ako proti nemu a jeho Radošinskému naivnému divadlu (RND) rázne
zakročiť. Jeho popularita vo verejnosti bola totiž pre predstaviteľov
totalitného režimu problém.
"Neslávne. A trpké, najmä počas tzv. normalizácie," takto pre TASR zhodnotil samotný Stanislav Štepka obdobie komunizmu v rámci tvorby RND.
V piatok 26. júla bude mať dramatik, textár, scenárista, herec, režisér, zakladateľ a umelecký šéf RND 80 rokov.
Stanislav Štepka sa narodil 26. júla 1944 v Radošine. Vyštudoval
Pedagogickú fakultu v Nitre a novinárstvo na Filozofickej fakulte
Univerzity Komenského v Bratislave. Učil na škole v Bojnej, bol
redaktorom v Učiteľských novinách a na prelome 70. a 80. rokov 20.
storočia pôsobil v redakcii zábavných programov Československého
rozhlasu v Bratislave.
Na otázku, ako by zhodnotil prínos RND pre slovenskú kultúru vo všeobecnosti, odpovedal: "To
hodnotenie hádam nechám na iných. Ale ak by bolo treba, trochu im pri
tom pomôžem: počas 61. divadelných sezón RND uviedlo 70 pôvodných
inscenácií na 11.000 predstaveniach doma a v cudzine takmer pre štyri
milióny divákov. Na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia ma
očarila poetika divadiel malých javiskových foriem – najmä pražského
divadla Semafor. A tak som sa ako študent v mojej rodnej obci pokúsil o
čosi podobné. Tak nejako v roku 1963 vzniklo moje a naše Radošinské
naivné divadlo".
V roku 1963, keď vzniklo RND, sa uskutočnilo aj prvé predstavenie divadla Nemé tváre, alebo Zver sa píše s veľkým Z.
Počas svojej existencie prešlo RND vlastným i spoločenským vývojom.
Zažilo šesťdesiate roky, sedemdesiate, osemdesiate ovplyvnené Nežnou
revolúciou až po súčasné obdobie. Vždy s humorom a dôvtipom reagovalo na
spoločenské dianie, čím si roky získavalo svojich divákov.
Terčom jeho humoru a satiry sú ľudské slabosti, národná mentalita i
moderný spôsob života. Z najslávnejšej éry RND existuje iba minimum
Štepkových hier, ktoré boli zaznamenané na nejaké médium. Je šťastím, že
medzi ne patrí divadelná hra Alžbeta Hrozná alebo Krw story (1975). Nie
je ani zďaleka taká preslávená, ako Človečina (1971) alebo Jááánošííík
(1970), ale rovnako dobre dokumentuje, akým fenoménom v tom čase bola na
slovenskej divadelnej scéne RND.
Známy divadelník je autorom i spoluautorom mnohých hier, napríklad: Ako
som vstúpil do seba, Nevesta predaná Kubovi, Ženské oddelenie, Kam na to
chodíme, Kino Pokrok, Konečná stanica, Jááánošííík po tristo rokoch,
Súpis dravcov, Kronika komika, Hra o láske, Desatoro, Sedem hlavných
hriechov, Stvorenie sveta, Veľké ilúzie, Mám okno, Nesladím, Besame
mucho. Hrou Generál zložil poctu M. R. Štefánikovi. Ďalší divadelný kus s
názvom To nemá chybu je trochu trpkým, humorným príbehom o starom
novinárovi, ktorý možno až priveľmi pripomína autora hry a jeho životný
osud.
Po prvej úspešnej javiskovej správe Stanislava Štepku a RND o dvadsiatom
storočí z pohľadu jeho rodnej obce Radošina na krajinu a národ
(Polooblačno, 1900-1950), uviedlo RND pri príležitosti 50. výročia
vzniku divadla v roku 2013 druhú trpko-smiešnou komédiu o dvadsiatom
storočí Sčista-jasna s podtitulom Druhá správa o mojom 20. storočí
(1950-2000).
Takmer všetky Štepkove divadelné hry vyšli v knižnej podobe. Medzi
rozsiahlejšie vydania patria: Radošinské naivné divadlo I, Radošinské
naivné divadlo II, Tri správy, Kam na to chodíme (spoluautori: Milan
Lasica a Július Satinský), Tri sny (a doslov do snov), Otcovské
znamienka (alebo Sedem naivných hriechov).
Stanislav Štepka sa ako herec objavil vo filmoch Otec má zderie tak či
tak (1980), Víno vinovaté (1993), Dedinský sen (1984), Tajomstvá pod
viečkami(1989) či Ženské oddelenie (1991). Účinkoval aj vo filme Juraja
Jakubiska Sedím na konári a je mi dobre (1989) a vo filme režiséra
Martina Šulíka Záhrada (1995).
Jednej z najslávnejších herečiek RND venoval Stanislav Štepka hraný
dokument ...a já, Katarína Kolníková, kde predstavil bývalú prvú dámu
RND v doposiaľ málo poznaných a pre širokú verejnosť i v úplne neznámych
polohách.
Štepka je držiteľom viacerých ocenení. V roku 2005 získal cenu Igric, o
rok neskôr mu udelili vyznamenanie prezidenta SR Pribinov kríž II.
triedy (2006). V tom istom roku získal Zlaté pero, cenu literárnej
kritiky za najhodnotnejšie pôvodné dielo za knihu Desatoro. V júni 2009
dostal výročnú cenu Literárneho fondu za hru Niekto to rád slovenské. V
januári 2012 si prevzal Krištáľové krídlo ako mimoriadnu cenu za
celoživotné dielo. V roku 2013 dostal osobitnú cenu za 50 rokov
účinkovania Radošinského naivného divadla v podobe plakety 50
Radošinských.
Jeho spomienky na obdobie komunizmu sú nelichotivé: "Hry na verejné
uvedenie nám schvaľovala vtedajšia štátna agentúra Slovkoncert a nebola
to veľká radosť, skôr naopak. Napríklad – neskôr slávneho Jááánošíííka –
sme premiérovali v roku 1970, no pokyn z agentúry na oficiálne uvedenie
sme dostali až v roku 1979. Celú anabázu okolo schvaľovania a života
divadla a spoločnosti v tamtých rokoch sme tuším najlepšie
zrekapitulovali v našej slávnej hre Vygumuj a napíš v Nvotovej réžii a s
hudbou Jána Melkoviča, ktorá mala premiéru v septembri 1989".
V súčasnosti pripravuje Štepka s režisérom Jurajom Nvotom obnovený titul
Ako sme sa hľadali, ktorý plánujú uviesť na jeseň v tomto roku. Takisto
na budúcu jar chystá tragickú frašku Pavilón B s hudbou Jána Melkoviča,
ktorá mala v RND premiéru pred štyridsiatimi rokmi a nič nestratila na
aktuálnosti. No a práve teraz píše hru na tému "o hlavách a tvárach" pod názvom Tvár z bilbordu.
0